30. 4. 2024, ZŠ, A.H. Škultétyho, Veľký Krtíš (Dvojka)
Nebudeme papať hamburgery, ale kopať do lopty na okresnom kole tejto obľúbenej futbalovej súťaže mladších žiakov vo Veľkom Krtíši...
Zase sa mi raz potvrdilo, že práca s deťmi, ktoré CHCÚ, je radostná a zmysluplná. Už pri výbere na turnaj som dostával viac otázok, ako Madonna po koncerte a keď sa turnaj kvôli nepriaznivej predpovedi počasia o týždeň preložil, radšej ani nespomínať...
Konečne sedíme v našom autobuse a tešíme sa na zápasy, ktoré nás čakajú. Rozprávam im, kam ideme a ako to celé bude prebiehať, pôsobím čo najpokojnejšie, ale v hlave samý otáznik - deti nepoznám, bežať som ich videl iba ak na zmeškaný autobus, k tomu mám len mladších žiakov, tretiakov, kým iné mužstvá budú mať najmä štvrtákov, jedna žiačka, Manuela, neprišla a niektorí o multifunkčnom ihrisku s mantinelmi ani nepočuli - ako to zaonačiť tak, aby sme neodišli so sklonenými hlavami, aby deti neboli sklamané, čiže aby sme niečo aj vyhrali???
Z 12 prihlásených tímov prišlo nakoniec len deväť a my sme na krtíšskej Dvojke hrali spolu s Čebovcami, Dvojkou a Trojkou (Želovce a Balog chýbali).
Prvý zápas súťaže a hneď s domácou Dvojkou. Deťom vravím: "Dajte sa tak, ako ste zvyknutí hrávať." A tak to aj dopadlo, katastrofa, prehra 14:0, problémom bolo aj góly rátať!!! Deti ani nie sklamané, skôr akési vyplašené, ale už zistili, na čo sú dobré mantinely, ako sa hrá podľa pravidiel a vyskúšali si to všetci...
Keď hrali iní, študovali sme pekne z lavičiek na slniečku ich hru - vysvetľujem, v čom sú dobrí a kde robia chyby, zároveň to aplikujem na našu hru, na čo si dať pozor pri ďalších dvoch súperoch...
... a vyplatilo sa! Druhý zápas, s Čebovcami (neskoršími víťazmi našej skupiny) sme síce v polčase ešte prehrávali 0:4, ale druhý polčas som už zostavu narýchlo pozliepal tak, že sme dokázali uhrať remízu 1:1! V bráne stál vynikajúci Filip, pred ním držal útočiacich súperov nakrátko Tobias, stred mali na starosti Noro občas striedaný Edom a v útoku neudržateľný Dano a neskutočne vytrvalá Alexandra, ktorá musela celý turnaj, všetky zápasy odbehať aj za chýbajúcu Manuelu (nebolo ju kým vystriedať). Kto ju však videl hrať, určite zabudol na všetky vtipy o blondínkach...
Takto sme nastúpili aj do záverečného zápasu, proti Trojke. Dano strieľal gól za gólom, Alexandra behala ako srnka po lese a narúšala rozohrávku súpera, Noro bojoval v strede o loptu ako lev, Tobias, odrovnávač, štartoval po každom, kto sa priblížil na dostrel k bráne, a tak Filip vlastne ani veľa práce nemal a loptu spoza chrbta vyťahoval len raz! Vyhrali sme, trikrát hurá, 8:1! Keby sme takto hrali od začiatku, mohli sme aj na finále pomýšľať...
Skončili sme v skupine na treťom mieste, celkovo možno na piatom-šiestom, ale deti mali pocit, že vyhrali celý turnaj, vysmiate a šťastné, že ich námaha nebola márna. Škoda, nestihli sme zmrzlinu pri nemocnici (z cestovného im doma kúpim nanuky) a nečakali sme ani do konca, na výsledky, ale ponáhľali sa po rezne s kašou do našej školy.
V autobuse sme už spriadali plány na ďalší turnaj, sľubovali mi, ako budú trénovať o dušu spasenú, len aby som ich zase zobral so sebou... A čoby nie - futbal síce nie je bohvieaká hra, ale lepšiu ešte nevymysleli!
P.S. Po dvoch týždňoch zhodou náhod opäť na mojej bývalej škole, milovanej Dvojke - všade priateľské milé slová, úsmevy, desiatky ba stovky stiskov rúk, objatí či bozkov, do toho bývalá žiačka, siedmačka, spomínajúc starú mamu, tešiacu sa na každý môj článok v Pokroku - aj na slona by bolo toho takto naraz priveľa. Zvyšok dňa som smutný presedel v mojej záhrade pod rašiacim agátom...
Pierog