27. jún 2024, Pustý kostol za dedinou

Príjemná atmosféra Pustého kostola spolu s príjemným počasím boli príjemnou bodkou za celou námahou školského roka. Bola to aj rozlúčka s našimi deviatakmi, ktorú dosládzali všade navôkol poletujúce dychtivé prísľuby letných prázdninových chvíľ.

Dočkali sme sa - úsmevy na tvárach, spev, radostná nálada. Tieto pocity si každý z nás odnášal zo školy domov a pripomínať nám ich budú už len fotografie zo školského fotoalbumu...

Medzi nimi je aj moja zatiaľ najvydarenejšia fotografia, akú som v našej škole odfotografoval...

Pierog

25. jún 2024, areál školy

Témou účelového cvičenia žiakov 5. až 9. ročníka bola ochrana života a zdravia. Počasie ideálne, slniečko hrialo primerane ročnému obdobiu a pre žiakov bolo pripravených niekoľko stanovíšť na preverenie ich zručnosti, rýchlosti a šikovnosti v troch predpísaných oblastiach: 

1. Riešenie mimoriadnych situácií – civilná ochrana

2. Zdravotná príprava

3. Pohyb a pobyt v prírode

Po areáli školy boli pripravené stanovištia s úlohami pre žiakov, kde mali možnosť získať čo najväčší počet bodov. Ich zisky boli nasledovné:

5. ročník 30,5 bodu

6. ročník 32,5 bodu

7. ročník 33 bodov

8. ročník 38 bodov

9. ročník 39 bodov.

Pekne odstupňované podľa fyzických a vekových daností. Najúspešnejší boli teda deviataci, hoci veľa dievčat chýbalo a možno práve preto.

Pierog

20. jún 2024, Hrušov

Dlho som rozmýšľal nad výletom s mojou triedou, vymýšľal to či ono, trudil sa tým či oným, nakoniec rozhodlo, že Karol, náš ujo šofér, mal ešte jedno doobedie voľné. Škoda nevyužiť ponúkanú šancu a nepozrieť si kus peknej prírody v kopcoch Krupinskej planiny, kde aj bývam.

Vyrazili sme a s potešením som pozeral na detské tváre, kam do oblakov sa to vznášame. Naozaj sme vystúpali vysoko, z dvesto do päťstometrovej výšky, o tri stupne menej ako dolu a razom bolo fajn. K tomu tu vždy aspoň pofukuje, ideálny čas. Všade zelený les plný vôní. Aktuálne všade na Slovensku pobehujú medvede, trápia ľudí, rozoberáme to, že aj tu by sa mohli nejaké chlpaté potvory objaviť, vtom nám do cesty vbehla srna a všetci sme skoro zinfarktovali. Jedine Karol zachoval kamennú tvár a s pokojom profesionála zvládol situáciu.

Naším cieľom je rozhľadňa na Prášnom vrchu s prekrásnymi výhľadmi na všetky sveta strany a popismi bližších i vzdialenejších vrchov. Pri dobrej viditeľnosti máte Mochovce ako na dlani a dovidieť i na Tatry. To však nebol náš prípad, opar nad krajinou nám to prekazil, Mochovce, hoci matné, sme však objavili.

Skúškou odvahy bolo vyliezť so mnou na vrchol veže. Škoda, že viac nefúkalo, pred dvomi rokmi s kolegyňami z krtíšskej Dvojky to bol skutočný adrenalín, výkyvy veže a boj o rovnováhu v prudkom vetre spravia svoje, zbavia vás istoty. Nakoniec to všetci zvládli, podobne, ako inštruktáž o používaní ruského vojenského ďalekohľadu. Niektorých bolo skoro nutné pri odchode z tej veže zhadzovať, tak sa im tam zapáčilo.

Po desiatovej prestávke sme zamierili na susedný kopec s kaplnkou. Tu sa nám otvoril výhľad na dedinu a k Ipľu až do Maďarska. Prudký svah pod kaplnkou preveril naše nohy cestou ta i späť a hneď za bránou nás čakali jahodové hody. Lesné jahody sú najchutnejšie a len škoda, že sme ich väčšmi neobohatili aj o vitamíny z neďalekých čerešní. Tie, chúdence, dožívajú svoje bohato rodiace životy, bojujú s klimatickou zmenou, ale pár čerešní nám predsa len podarovali.

Cestou späť nás čakal obchod v dedine a nutnosť odskočiť si. Tu nás čakal najväťší zážitok dňa. Narýchlo som si spomenul na WC za krčmou, ktorá bola síce zamknutá, ale záchod funguje vždy. S ťažko skrývaným smiechom som tam chlapcov odviedol a už len čakal so založenými rukami. Vošiel prvý a v mihu letel von držiac si nos: "Fúúúj!", reval na plné ústa a ja som sa smial, až mi slzy tiekli. Ostatní už len zvedavo nazerali dnu cez otvor, ktorý ani dvere nemal, ba poniektorí aj vošli dnu a s veľkým premáhaním využili ponúkanú možnosť. Nikto ešte klasický dedinský záchod dovtedy nevidel a tento tu veru slúži bezúdržbovo hádam odnepamäti. Mal taký úspech, že nakoniec asi nebolo nikoho, kto by si ho neobzrel.

Čo však s dievčatami? "Ideme na obecný úrad, hádam nás nevyženú", rozhodol som, ale našťastie tam boli zo dva autobusy s deťmi na Hrušovskom keľavníku a bolo otvorené aj WC pre návštevníkov, ktoré vďačne využili i tí, čo sa neodvážili ísť na WC za krčmou.

Ešte sme stihli aj zmrzlinu vo Vinici a myslím, že sme boli všetci spokojní. O rok vymyslíme inú trasu, lebo pohyb v prírode je tá najzdravšia vec.

Pierog

17. jún 2024, Mochovce + Levice

Deviataci majú vo fyzike elektrinu. Ani som dlho nemusel rozmýšľať, ako to nakoniec zaklincovať ukážkou praktického využitia našich vedomostí...

Počul som o dobrých skúsenostiach učiteľov práve z Mochoviec, kde v areáli elektrárne, ale nie v jej prísne ochrannej zóne, je pavilón popularizujúci využívanie atómovej energie. Bolo by niečo významnejšie, čo by sa nám núkalo? A navyše, keď v neďalekých Leviciach funguje Atlantis, vedecko-náučné centrum pre mládež? O ničom lepšom neviem...

Opis celého dňa by bol zdĺhavý preto len pár mojich dojmov:

• čistota a zaujímavé exponáty
• pútavý výklad pani sprievodkyne (v teste po návrate väčšina žiakov správne odpovedala na otázku, akú mala farbu očí - hnedú)
• Barborka túži po motorke
• na čo slúži sklo na strope priestoru, ktorým sa vchádza do elektrárne - kontroluje sa tým vrchná časť nákladných áut, či nevezú niečo na streche, poučil ma Karol a ja potom žiakov naokolo
• opotrebované a často aj nefunkčné exponáty v Atlantise - vhodnejšie by bolo navštíviť ho najskôr, aby ten dojem nebol taký silný
• aj deviataci sa dokážu hrať
• Miška nemá rada myšky - hlušila ich kladivom po hlavách
• neskutočne suchá ryža s vyprážaným syrom - bez kofoly by to nik z nás nedal (Richardus sa ma pýtal, či mi chutí taký obed - brucho je pán, znela moja stručná odpoveď)
• ktoré pesničky dnes letia v Maďarsku - dve z nich sa mi asi o mesiac vynorili z pamäti v neďalekom Tescu.

Pierog

6. jún 2024, futbalový štadión vo V. Krtíši

O turnaj bol mimoriadny záujem (11 družstiev). Prišli i zo škôl, ktoré na podobných športových súťažiach nemáte šancu uvidieť. O to ťažšie je v silnej konkurencii sa presadiť.

My sme si verili. Veď sme šli obhajovať vlaňajšie víťazstvo a zostava, v ktorej sme sa šli predstaviť pozostávala zo silného deviateho ročníka a hviezd ako Tomáš Nagy či Denis Dudáš...

Denis bol aj hlavným dirigentom a všetko šlo podľa plánu. Posledný zápas v skupine nám síce skomplikovalo, že sme pristúpili na nie celkom čestný návrh jedného z rozhodcov hrať dva zápasy po sebe, ale napriek chvíľkovému zaváhaniu a silnejúcej horúčave sme skupinu s prehľadom vyhrali.

Museli sme však čakať na druhú skupinu, ktorá dohrávala zápasy. Na oddych sme si zvolili príjemný chládok pod strechou tribúny, kde aj príjemne pofukovalo. To nás ale pochovalo. Po hodine a pol, usedení, doslova prispatí, bez potrebnej hladiny adrenalínu v krvi sme proti rozbujdošeným Bušinčanom, ktorí práve tesne vyhrali skupinu, v tempe a rozbehaní, boli bez šance čo len pomýšľať na úspech. Šup-šup, a už viedli o gól, šup-šup už tam bol druhý a náskok sa nám už dohnať nepodarilo. Darmo Denis naháňal spoluhráčov a používal aj neslušnejšie výrazy, zostali len oči pre plač a srdcia pre zúfalstvo.

A to mi aj vadilo. A vôbec, toto mi na športe najviac vadí. Nerobí sa pre zábavu, ale často je to nezdravá súťaž, kde sú v popredí prehnané ambície a prílišné ego. Vtedy je človek schopný všetkého - aj vynadať kamarátovi a zhodiť ho pred ostatnými. To som videl aj tu a pokazilo to všetkým z nás (aj tým, ktorí boli toho len tichými svedkami) naozaj krásny júnový deň.

Skončili sme na druhom mieste a sklamanie bolo také veľké, že na odovzdávanie cien som ich ledva uprosil, aby prišli z bufetu pod tribúnou.

Upokojujúco to nakoniec zhodnotil po opadnutí vášní jeden z nich cestou domov: "Nič to! Kedysi, ako mladší sme len snívať mohli, že budeme druhí."

Noc z 30. na 31. mája 2024

U nás v škole si každá trieda organizuje Deň detí podľa vlastného gusta. A my čo, piataci?

Ani neviem, kto s tým prišiel, z reči do reči, starší žiaci spomínali, že aj u nás sa kedysi bežne v škole prespávalo. Nápad oživiť túto tradíciu tu už teda bol a stačilo mu dať konkrétnu podobu.

Samozrejme, s piatakmi je to o to ťažšie, že všetko treba dosledovať a aj tak nie je zaručený úspech podujatia. Ale dobrá vôľa všetko zdolá a tak sa vo štvrtok poobede trieda postupne zapĺňala prespávaniachtivými žiakmi. Záujem bol značný a až na jednu-dve výnimky prišli všetci.

Program bol známy vopred:

ŠTVRTOK

1. Príchod do školy (od 16.00 do 17.00 hod.)

2. Opekačka špekačiek pri ohni v areáli školy, v prípade nepriaznivého počasia večera v škole s varením špekačiek (max. do 19.30 hod.)

3. Súťažné hry v triede (do 21.00 hod.)

4. Príprava na spánok

5. Premietanie rozprávky

PIATOK

1. Budíček (o 6.00 hod.)

2. Ranná hygiena

3. Raňajky

4. Robenie poriadku

5. Návšteva ľudového domu, bunkra a prechádzka k Ipľu

6. Odchod domov (o cca 12.00 hod.)

Potreby

1. Spacák + podložka (karimatka)

2. Špekačky (1 - 2 kusy)

3. Príspevok 1,- euro – nákup chleba, masla, syra, cibule, horčice, cukru, čaju, toaletného papieru

4. Hygienické potreby – zubná kefka, pasta, uterák, toaletný papier, vreckovky

5. Pyžamo

6. Rezervná spodná bielizeň

7. Dobrá nálada

8. Štuple do uší (Pierog chrápe)

Špekačky som neprezieravo nakúpil aj ja, takže v zborovňovej chladničke zabrali skoro dve police a zvyšok sa tam ledva popratal. Jedli sme ich na trikrát a aj tak z nich ešte ktorísi brali domov pre psy. Aj búrka, ktorá sa na nás rútila od Ďarmôt nás nechala pekne si ich poopekať na ohni. Karimatky taktiež neboli potrebné, naša škola disponuje prekvapujúcim množstvom žineniek a molitanových matracov. Aj obavy z úbytku síl počas nasledujúceho dňa sa ukázali ako zbytočné. Z návštevy ľudového domu a bunkra nakoniec nič nebolo - vraj to už videli, čo nebola pravda, len aby mohli hrať v telocvični vybíjanú. V tej dokázali poraziť aj siedmakov, hoci tí mali dostatok čerstvých síl!!!

Aj kvíz mal veľký úspech, až na to, že vo finálovom rozstrele, kedy víťazstvo získal rýchlejší tím, nebolo možné kvôli kriku jednoznačne určiť víťaza. Ale nakoniec sa aj tak z obrovskej XXXXXXL čokolády najedli všetci.

Športovci sa nezapreli ani večer. Keremovi sa splnil veľký sen a spal vo futbalovej bráne, ba aj premietanie rozprávok skončilo pri zostrihu gólov z anglickej Premier League...

Vedomostny_kviz.pptx

Ešte pred samotnou akciou sa nám do cesty postavil ohromný balvan v podobe zapratanej kuchynky, v ktorej nebolo miesta na varenie a ani konzumáciu akejkoľvek potravy väčším množstvom osôb. Pekné bolo, že sme sa nezľakli, vyhrnuli si rukávy a za jednu vyučovaciu hodinu sme všetky veci popratali tak, že sme získali polovicu miestnosti. Menej pekné ale bolo, že na konci sa s úbytkom síl začali objavovať aj nezhody medzi zúčastnenými a tak bolo celkom fajn, že sme sa napokon rozišli domov poriadne vyspať...

Pierog