18. 4. 2024, futbalový štadión vo Veľkom Krtíši

Po dvoch neúspešných okresných turnajoch vo vybíjanej a florbale, kedy sme skončili zahanbujúco poslední, som sa tentoraz vybral do Krtíša s mojimi jedenástimi modrými diablami na turnaj vo futbale. Nemal som veľké očakávania, ale v kútiku duše veril, že ak Pán Boh dá, aj motyka vystrelí...

Už pri nástupe pozerám - všetko šiestacke výšavy a uprostred, o hlavu, dve nižší, moji piataci, len s dvomi šiestakmi, Jankom a Damiánom. Síce dali na moje rady a po večeroch behom naberali kondičku, ale či to bude stačiť?

Deväť tímov, dve skupiny. V tej našej ešte krtíšska Dvojka, Nenince a Hrušov. Každý zápas bez prestávky 15 minút.

Ten prvý sme hrali s Nenincami a sprvu sa nám aj darilo - dali sme dva góly, ale Neninčania sa v polke zápasu rozbehali a do konca zápasu stihli vyrovnať. No, aspoň bod, hovorím si a povzbudzujem chlapcov, aby nevešali hlavy.

V druhom zápase sme ťahali s Dvojkou za kratší koniec a tá nás vyškolila trochu aj mojou vinou 3:0. Skúšal som totiž okrem overenej aj iné zostavy, aby si zahralo čo najviac chlapcov. Nálada pohasla a dalo mi veľa práce vysvetliť im, že nič nie je stratené a o postupe do štvrťfinále rozhodne posledný zápas v skupine, s Hrušovom. Ten prehral hneď prvý zápas s Dvojkou 6:1, s Nenincami 6:0 a nám neostávalo iné, len vyhrať nad ním čo najvyšším rozdielom.

Hneď na začiatku sme dostali gól a už som aj ja prestávall veriť. Vtedy sa nám ale začalo dariť. Do útoku som postavil Kerema s Filipom, na chvíľu aj Janka, stred držal neúnavný bojovník Peťo a v obrane sa striedali Leo s Erikom, Damián, či Zolo a Jakub. Zola v bráne vystriedal Nikolas a ten vychytal ešte aj muchy, čo leteli na našu bránu. Vyplatilo sa. Kerem bol neudržateľný a v tandeme s Filipom nastrieľali osem gólov.

Utekali sme sa pozrieť na výsledkovú listinu. Rozhodcovia pre istotu trikrát prerátali tabuľku. Pri rovnakom počte bodov s Nenincami sme dali o jeden gól viac a postúpili do boja o finále!

Chvíľu sme museli čakať na výsledky A skupiny, lebo tam bolo o jedno mužstvo viac, ale nakoniec bolo jasné, že sa stretneme s víťazom, zatiaľ neporazenou Jednotkou. "Nič to, chlapci, keby ste celý zapas čo len pred bránou sedeli a ani prstom nepohli, horší ako štvrtí nebudeme", vysvetľujem im, "ale ak by sme vyhrali, môžeme byť vo finále a možno aj prví!"

Vrhli sa do zápasu ako skutoční diabli. Nič som už neskúšal, stavil všetko na jednu kartu, na osvedčenú a zohranú päticu - Kerem s Filipom útok, Peťo stred, Zolo obrana a Nikolas brána. A hneď sme aj dali gól! Lenže Filip ešte predtým skopol pred vlastnou bránou protihráča a kriesil ho tam k životu. Priznal faul a toto športové gesto ocenil aj rozhodca, ale gól neuznal.

Nestačil som sa diviť - mali sme jednu šancu za druhou. Vtedy sa ukázalo, že naša telesná nevýhoda je vlastne našou výhodou - malí, ale šibkí a rýchli preštrikovali obranou a ocitali sa nikým nebránení pred brankárom. Štyrikrát som omdlieval z premárnených striel - jedna letela nad bránu, iná vedľa a dve priamo do brankárových rúk. Nedáš, dostaneš a zápas sme nakoniec prehrali 3:0. Finále nám ušlo o vlások!!! 

Trochu nás to mrzelo, ale všetko mal rozhodnúť boj o tretie miesto s Čebovcami, ktoré porazila Dvojka. Od toľkého rozčúlenia som aj fotiť zabudol, takže z posledných dvoch zápasov nemám ani obrázok, či videjko. Škoda...

Sprvu sa nám darilo a vyhrávali sme 4:0, dali nám síce gól, ale my sme dali ďalší. A vtedy to začalo - 5:2, 5:3 a hneď vzápätí 5:4! Nepomohol ani hviezdny zákrok Nikolasa, keď chytil nožničky hádam z piatich metrov. Skomplikoval to aj Peťo akousi nadávkou a musel si ísť oddýchnuť. Už som sa videl na ARE...

Pred nami posledná tretina zápasu. Do stredu som dal Marcela. Rozohralo sa, Marcel prihral Keremovi na ľavú čiaru. Revem ako zbláznený: "Kerem, poď, poď, poď!!!" a ten umne potiahol popri čiare, obohral obrancu a prestrelil brankára - 6:4! Vzápätí sa malý Zolo kdesi v polke ihriska dostal k lopte, ešte som ho chcel okríknuť, aby sa stiahol do obrany, no našťastie som nestihol. Ako modrý blesk prekľučkoval stredom ihriska, všetkých poobchádzal a bolo 7:4. O chvíľu to isté zopakoval Marcel a poistil to Kerem na neuveriteľných 9:4! Spolu dal 15 gólov a bol by zaiste nekorunovaným kráľom strelcov. 

Sme tretí!!! Tá radosť, ten rev! Ešte dlho ho bolo počuť z útrob štadióna, až všetci len hlavami krútili. Toľkú radosť už asi dávno nevideli.

Finále hrala Dvojka s Jednotkou a moja bývalá škola zvíťazila v závere zápasu o gól. Bol aj plač a veľké sklamanie - chlapcom z Jednotky dlho trvalo, kým prišli na slávnostné vyhodnotenie.

Vyhrali sme bronzový pohár, diplom a krásnu loptu Made in Pakistan. Dohodli sme sa, že s ňou budeme hrať iba my. Na druhý deň sme ju síce vyskúšali, ale ostala v ochrannej sieti pod plafónom telocvične, tak neviem, neviem...

Jediným fľakom na našom úspechu bolo, že niektorí už nestihli fajnový obed v škole (sviečkovú s knedlíkmi) a museli utekať na autobus. Ale čo už je to v porovnaní s tým, čo sme dokázali?!

Pierog

12. apríl 2024, Dudince, kúpeľný dom Hviezda

V piatok 12. apríla sme si pripomenuli Deň učiteľov príjemným pobytom v kúpeľnom dome Hviezda v Dudinciach.

Po vari troch hodinách pľačkania sa vo vode, vírivke, pobyte v saune či na masáži sme si príjemne unavení zasadli k prestretému stolu. Po príhovore pani riaditeľky povečerali a do neskorého večera hrali bowling. Niektorí síce prišli až na večeru, ale aj tak sme sa zišli v hojnom počte, čo ocenila aj pani riaditeľka.

Zrelaxovali sme sa, zabavili a o rok si dáme repete...

Pierog

ZŠI Veľká Čalomija, štvrtok, 4. apríla 2024

Tento rok sme pre našich budúcich prvákov a ich rodičov pripravili deň otvorených dverí s krátkym úvodným programom, pohostením a návštevou žiakov v triedach na vyučovaní.

Na začiatku privítala deti a ich rodičov pani riaditeľka školy. Po jej krátkom príhovore nasledoval program žiakov našej školy. Barborka predniesla báseň z vlastnej tvorby, Martinka zaspievala, Tadeáš s Alexom, ako žiaci oddelenia ZUŠ Modrý Kameň, pôsobiacej aj v našej škole, zahrali na saxofónoch. Najmä Alex svojím výkonom všetkých oslnil. Potom prišli naši prváci s piesňou o písmenkách. Na pozadí stále bežala táto prezentácia o činnosti našej školy (77,2 MB).

Po pohostení sa deti rozdelili po triedach. Navštívili prvákov a tretiakov, kde boli pre nich pripravené jednoduché úlohy. Celý pobyt im spríjemňovali dve známe postavičky - Mickey Mouse s kamarátkou Minnie. Nakoniec sa s nimi mohli aj odfotiť a domov na pamiatku si odniesť aj hotovú fotografiu.

Celé podujatie sa nieslo v neformálnom priateľskom ovzduší a veríme, že sa v septembri spolu stretneme v našej škole.

Pierog

Biela sobota, 30. 3. 2024

Už vlani, keď sme robili s mojimi deviatakmi poriadok v sade pri internáte, som si povedal, že to o rok dorobím a dám na poriadok aj staršie jablone, ktoré si tam síce rástli, ale len-tak, nadivoko. Taký malý dvojárový jabloňový lesík v relatívne dobrej kondícii. Vlani sme mu so žiakmi dopriali slnka vyrúbaním agátových mládnikov zo západnej strany a teraz prišli na rad stromy samé.

A bolo načase. Z východnej strany sme vlani s deťmi posadili niekoľko ovocných stromčekov, ktoré škola dostala skrze nejaký projekt a táto jabloňová džungľa im tienila. To bol jeden dôvod, druhým bola moja vlastnosť nenechávať veci nedokončené (čo ma vždy neskutočne mrzí) a tretím dôvodom otázka bezpečnosti - nízko sklonené vetvičky môžu ublížiť a liezť po napoly strúchnivených konároch môže spôsobiť i ťažký pád.

Nahovoriť môjho najlepšieho priateľa Ľuba, nebolo treba. Dokonca sám mi pripomínal, aby som na to myslel. A tak sme už na konci februára, pred mesiacom, zobrali do parády jablone popri plote v areáli školy. Tie boli v oveľa horšom stave, ako spomínaný sad pri internáte - prestarnuté a napospol choré, zdroj nákazy pre celé okolie. Tu bol nutný radikálny rez a tri stromy nešlo vôbec zachrániť. Celé to výstižne zhodnotil môj kamarát: "Týmto im dávame posledné pomazanie." Možno si ešte požijú pár rôčkov, ale rozhodne bude nutná nová výsadba (už nad ňou rozmýšľame).

Vtedy sme Mesiac v znamení Strelca, čo je zjari najvhodnejší termín na prerezávanie stromov, tesne nestihli, za čo ma Barborka neľútostne skritizovala, ale teraz to sadlo ako čiapka na hlavu. Biela sobota, Strelec, no Ľubo mohol prísť až o jedenástej. Stačilo - do večera sme stromy upravili tak, že sa bude dať popod ne aj chodiť a aj nejaké jabĺčka by mali byť. Na druhý deň som rany pozatieral a o konáre sa už postará pán starosta, len čo sa jeho chlapi vystrábia z chorôb.

Dnes, o týždeň, ked som si stromky bol pofotiť, už skoro všetky kvitnú a aj školské včielky majú čo papať...

Pierog 

Veľký Krtíš, starší žiaci 21. marca, mladší 26. marca 2024

Deň po deviatackom Monitore si išli starší žiaci zrelaxovať svoje EGO do Krtíša na okresný turnaj vo florbale. Aj sa im to skvele podarilo. Neboli tam síce len deviataci, no i tak domov doniesli strieborný pohár za druhé miesto. Nakladačku dostali len vo finále od gymnazistov...

O necelý týždnik sa vydali do Krtíša mladší žiaci. Posledné týždne sme o inom už pomaly ani nerozprávali a trénovali a trénovali. Po prvom zápase, keď sa dozvedeli, že si vyberiem žiakov podľa výkonov, tiekla i krv (hokejka v tvári) a Peťo skoro prišiel o palec.

Nadšenie a túžba odčiniť debakel z turnaja vo vybíjanej boli nesmierne. Očakávania dostali krídla a mne dalo veľa roboty mierniť ich, lebo o čo väčšie sú očakávania, o to väčšie býva sklamanie z ich nenaplnenia. Ale nakoniec aj ja som napäto očakával chvíľu, kedy na ihrisko vypustím mojich malých modrých diablov.

Deň D nakoniec prišiel. Síce som si vypočul poľutovanie aj od dvoch kolegýň, že s kým to tam idem a či to so žiakmi v autobuse vydržím, lebo "sa nevedia správať..." (nemohli sme ísť školským autobusom), v duchu som sa smial. My sme predsa mali chlapskú dohodu a tá sa MUSÍ dodržať! A tak aj bolo. Správanie viac než vzorné počas celého dňa, o správaní sa medzi ľuďmi v autobuse ani nevraviac, len Filipovi raz uleteli nervy na konci druhého prehraného zápasu, keď sa hneval, že mu ostatní neprihrávali a akýmsi čudným pričinením na nás zostal biľag, že sme naliali ktorémusi chlapcovi z krtíšskej Dvojky v spoločnej šatni do topánok džús (nechal si ho na svoju škodu rovno pri topánkach).

Ale ako som nad tým rozmýšľal, omáľal to do večera v hlave, neverím, že to boli moji žiaci - šatňa bola priechodná a každý, kto vošiel do telocvične, ňou musel aj prejsť a ak by to aj spravili, nesedeli by tam ako pečiarky pod stromom a neriskovali odhalenie. A keď vezmem do úvahy veľkú rivalitu medzi Jednotkou a Dvojkou (kde som učil a dobre to poznám), tak tuším, kde by som možno mal toho vinníka hľadať. Bolo to až na konci turnaja a chlapci videli, že so žiakmi z Dvojky sa aj bavím ako s bývalými žiakmi (v priateľskej atmosfére) i s ich učiteľom, mojím bývalým kolegom... Skutočne neverím.

Áno, zo štyroch zápasov sme síce tri prehrali, ale jeden sme už dokázali remizovať (s krtíšskou Trojkou) a posledný zápas s Dvojkou skoro tiež. Ďalším pozitívom boli nevysoké prehry - najvyššia o tri góly, čo nie je až tak veľa a najväčšiu radosť som mal z disciplinovaného plnenia mojich taktických pokynov (zmätkovali len Zolo a Dušan).

Chlapci sa zlepšovali od zápasu k zápasu a plne sa to prejavilo v poslednom zápase s Dvojkou. Síce sme už prehrávali 3:0, ale potom som vymenil pätorku a Jakuba poslal do útoku, kde zahviezdil a chlapci dali dva rýchle góly. Ukolísaný a zmierený s ďalšou prehrou, zrazu som ožil (ááá, tak to ešte nie je stratené!) a bývalý kolega Erik z Dvojky naopak znervóznel - zrazu začal kričať na svojich ako o život. Do konca zápasu zo tri minúty, stupňovali sme tlak, ale jeden protihráč prešiel našou obranou ako nôž maslom a bolo vymaľované...

Príjemným spestrením bol dievčenský miniturnaj mladších žiačok medzi troma krtíšskymi školami a počas troch prestávok medzi turnajom chlapcov. Keď hrali chalani, povzbudzovali ich a tie domáce, z Jednotky, až tak, že keď som pri nich stál a ktorási vydala náhle zvuk podobný siréne, musel som ju upozorniť, že ak to spraví ešte raz, mňa odvezú rovno do márnice. Do konca turnaja sa na mňa už len milo usmievala...

Najviac ma mrzelo, že sme nemali brankára ako iné tímy. Ivan neprišiel a Rišo, akokoľvek sa snažil, už len svojimi telesnými rozmermi mu nemohol konkurovať. Škoda. V našom školskom autobuse cestou domov sme sa rozhodli, že si niekoho z triedy vykŕmime tak, aby sa ani do brány nevpratal a my nedostali ani gól. Najväčšími kandidátmi na bezplatnú potravinovú pomoc v tomto ohľade sú Leo s Viktorom, ale možno vykŕmime oboch, aby sme mali aj náhradníka.

Inak najväčšou pochvalou je, že sa naši žiaci nezľakli väčšinou chlapcov o ročník a hlavu vyšších, keďže mali viac šiestakov ako piatakov a my naopak, šiestaka Janka len jediného...

Pierog