6. 11. 2025, Modrý Kameň
Posledné pekné jesenné dni mi nedali, aby sme si niekam nevyrazili ako trieda na exkurziu. Hvezdáreň nás nechcela, nuž sme sa vybrali do Modrého Kameňa.
Slniečko usmiate, žiaci tiež, ujo Karol, náš šofér, takisto a usmievala sa na nás aj naša pani sprievodkyňa v múzeu hračiek. Svoju dobrú náladu prejavovala ochotou poukazovať nám a vysvetliť všetko, čo nám na očiach videla.
Keby sme to boli tušili!!! 2 hodiny, slovom DVE HODINY(!) výkladu, na konci ktorého už i ja sám som mal chvíľky absolútnej mozgovej tmy a deti by si najradšej políhali hoci aj na nádvorie hradu... Bola s nami aj skupinka dospelákov, z ktorých sa vykľuli učitelia a učiteľky na dôchodku a tí z nás boli na konci ohromení - krútili hlavami, že to, také malé deti, disciplinovane vydržali. Vypytovali sa ma, skade sme a ako som to vraj dokázal, že sú deti také poslušné...
Keď sme si už konečne po prejdení väčšiny hradu obzerali aj staré hračky, prišli sme do obrovskej miestnosti, k pomerne veľkému čiernemu predmetu umiestenému v zasklenej vitríne hneď pri vchode. S Karolom sme sa ešte dohadovali, že to budú pravdepodobne nejaké kachle, ale načo to tam majú? Vŕtalo nám v hlavách... Na počudovanie, bola to prastará premietačka priesvitných obrázkov na stenu z 19. storočia, využívajúca svetlo sviečky.
- Deti a či uhádnete, čo je toto? - pýta sa sprievodkyňa a ukazuje na tajomný predmet.
- Kachľa! - vyhŕkol ihneď náš Marcus a všetci, malí i veľkí, sme sa dali do hurónskeho smiechu. Do konca výletu mal Marcus nové meno - Kachľa.
Ešte sme stihli vybehnúť do polovičky Kalvárie, kopca za hradom a už sme museli domov. Ale aj tak tam bolo úžasne...
ZAUJÍMAVÉ
Ako malým chlapcom nám otec začal vyrezávať drevenú bábku, Pinocchia, nikdy ju však nedokončil. Jej hlavu s trupom by som ešte i dnes našiel v otcovej polici. Vždy, keď som tam niečo hľadal a zbadal ju, len som si smutne vzdychol.
Na druhý deň po našom výlete do Modrého som šiel na kontrolu do nemocnice a vždy, nech robím čo chcem, vstávam hoci o piatej, dostanem číslo od 20 do 30. Neviem, tí ľudia tam chodia asi už deň dopredu. Tak tomu bolo aj vtedy.
Znudene sa flákam ulicami mesta a vo výklade záložne, medzi sklom a porcelánom, sedí si malý Pinocchio a smutne sa na mňa pozerá. Hojdá nožičkami a chvíľu sa mi zazdalo, že mi aj kývol na pozdrav. Presná kópia toho, čo nám kedysi otec strúhal z dreva! Neveril som vlastným očiam. O dve minúty som ho mal. Cena? 2 eurá!!! Za ručne zhotovenú bábku s umne pospájanými časťami tela! Stačilo ju len vyšmirgľovať a natrieť ľanovým olejom.
V ten deň sa na mňa bábky doslova lepili - druhá, handrový futbalista pribudol v sekáči a ďalšie dve vo vinickom pohrebníctve - škriatok a drevená bábka, Luskáčik. Všetky za akciové ceny spolu za čosi cez 10 eur. Trónia si dnes u nás na polici a keď sa niečo učíme, nikto nedáva taký pozor, ako ony.
Pierog
