Dlho som rozmýšľal nad výletom s mojou triedou, vymýšľal to či ono, trudil sa tým či oným, nakoniec rozhodlo, že Karol, náš ujo šofér, mal ešte jedno doobedie voľné. Škoda nevyužiť ponúkanú šancu a nepozrieť si kus peknej prírody v kopcoch Krupinskej planiny, kde aj bývam.
Vyrazili sme a s potešením som pozeral na detské tváre, kam do oblakov sa to vznášame. Naozaj sme vystúpali vysoko, z dvesto do päťstometrovej výšky, o tri stupne menej ako dolu a razom bolo fajn. K tomu tu vždy aspoň pofukuje, ideálny čas. Všade zelený les plný vôní. Aktuálne všade na Slovensku pobehujú medvede, trápia ľudí, rozoberáme to, že aj tu by sa mohli nejaké chlpaté potvory objaviť, vtom nám do cesty vbehla srna a všetci sme skoro zinfarktovali. Jedine Karol zachoval kamennú tvár a s pokojom profesionála zvládol situáciu.
Naším cieľom je rozhľadňa na Prášnom vrchu s prekrásnymi výhľadmi na všetky sveta strany a popismi bližších i vzdialenejších vrchov. Pri dobrej viditeľnosti máte Mochovce ako na dlani a dovidieť i na Tatry. To však nebol náš prípad, opar nad krajinou nám to prekazil, Mochovce, hoci matné, sme však objavili.
Skúškou odvahy bolo vyliezť so mnou na vrchol veže. Škoda, že viac nefúkalo, pred dvomi rokmi s kolegyňami z krtíšskej Dvojky to bol skutočný adrenalín, výkyvy veže a boj o rovnováhu v prudkom vetre spravia svoje, zbavia vás istoty. Nakoniec to všetci zvládli, podobne, ako inštruktáž o používaní ruského vojenského ďalekohľadu. Niektorých bolo skoro nutné pri odchode z tej veže zhadzovať, tak sa im tam zapáčilo.
Po desiatovej prestávke sme zamierili na susedný kopec s kaplnkou. Tu sa nám otvoril výhľad na dedinu a k Ipľu až do Maďarska. Prudký svah pod kaplnkou preveril naše nohy cestou ta i späť a hneď za bránou nás čakali jahodové hody. Lesné jahody sú najchutnejšie a len škoda, že sme ich väčšmi neobohatili aj o vitamíny z neďalekých čerešní. Tie, chúdence, dožívajú svoje bohato rodiace životy, bojujú s klimatickou zmenou, ale pár čerešní nám predsa len podarovali.
Cestou späť nás čakal obchod v dedine a nutnosť odskočiť si. Tu nás čakal najväťší zážitok dňa. Narýchlo som si spomenul na WC za krčmou, ktorá bola síce zamknutá, ale záchod funguje vždy. S ťažko skrývaným smiechom som tam chlapcov odviedol a už len čakal so založenými rukami. Vošiel prvý a v mihu letel von držiac si nos: "Fúúúj!", reval na plné ústa a ja som sa smial, až mi slzy tiekli. Ostatní už len zvedavo nazerali dnu cez otvor, ktorý ani dvere nemal, ba poniektorí aj vošli dnu a s veľkým premáhaním využili ponúkanú možnosť. Nikto ešte klasický dedinský záchod dovtedy nevidel a tento tu veru slúži bezúdržbovo hádam odnepamäti. Mal taký úspech, že nakoniec asi nebolo nikoho, kto by si ho neobzrel.
Čo však s dievčatami? "Ideme na obecný úrad, hádam nás nevyženú", rozhodol som, ale našťastie tam boli zo dva autobusy s deťmi na Hrušovskom keľavníku a bolo otvorené aj WC pre návštevníkov, ktoré vďačne využili i tí, čo sa neodvážili ísť na WC za krčmou.
Ešte sme stihli aj zmrzlinu vo Vinici a myslím, že sme boli všetci spokojní. O rok vymyslíme inú trasu, lebo pohyb v prírode je tá najzdravšia vec.
Pierog
