Anton a Banská Štiavnica, 18. 6. 2026
Kam by mohli inam ísť Antonovi žiaci, ak nie do Antona? Po dlhšom uvažovaní som zobral telefón, obvolal kaštieľ v Antone, Nový a Starý zámok v Štiavnici, poprosil uja Karola, nášho šoféra a šlo sa...
Lepšie počasie sme si ani nemohli priať - cez obed 25 stupňov, jadranská obloha plná slnka, ani teplo, ani zima...
O hodinu sme už pristávali v Antone, zaplatili parkovné, o pár chvíľ sme už platili vstupenky, obdivovali fontánu na nádvorí, zbehli na WC a už nás brala dovnútra pani sprievodkyňa. Pekne nás privítala, čudovala sa, odkiaľ to že sme, lebo o Čalomiji nikdy ani neslýchala a už nás vodila po kaštieli. Deti všeličo zaujímalo, nuž sa vypytovali na to či onô, počúvali výklad a čudovali sa mnohým veciam: tajomným súdkom, ktoré neboli na kyslú kapustu, ale dámam pod zadok, aby ich zohrievali, detskému kočiaru, ktorý ani dolu kopcom nechcel ísť z obavy o malých cestujúcich, medvedíkovi, ktorý nebol z plyšu, ale chudák utopený v ktoromsi tatranskom plese...
Pani sprievodkyňa nás nakoniec pochválila, že takých dobrých a zvedavých poslucháčov už dávno nemala a mnohí na jej otázku, či sa nám viac páčili komnaty alebo zvieratká, odpovedali, že nám sa veru všetko nesmierne páčilo.
Pokúpili sme si magnetky na pamiatku a už sme boli dolu na parkovisku, kde k magnetkám pribudli aj kadejaké plyšové potvory. Enrico sa inšpiroval fajčiacim Turkom na murovaných kachliach v kaštieli a o chvíľu fajčil už aj on - žuvačkové cigarety...
O chvíľu sme už boli v Štiavnici a presne načas sme sa stihli vyštverať k Novému zámku. Cestou Zolo otvoril dvere na ktoromsi domčeku vystrčenom do cestičky a bolo veľkým šťastím, že nevybehla nejaká ježibaba a nezavrela ho do chlievika, aby si ho vykŕmila.
Hore na zámku sa ďalšia teta čudovala (táto bola veľmi pekná), čo to je za neznámu dedinu tá Čalomija, povysvetľovala nám čo-to o Turkoch, kde-čo poukazovala a pustila nás hore na poschodia samých. Zvládli sme príkre schody, pokochali sa nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany, kukli do óbrovského ďalekohľadu, objavili holubie mláďatá v hniezde za malým oblôčikom a k nákupom pribudli minerály a polodrahokamy.
Nasledovala púť do centra za zmrzlinou. Zaraz sme objavili stánok, kde ju predávali, ale keď sme KONEČNE mali prísť na rad, tete predavačke došli drobné. Veľké to šťastie! Otočili sme sa a cez ulicu, vari sto metrov opodiaľ, predávali zmrzlinu tiež, ale kopček už nestál 2,20 eur, ale len 1,50!
Spokojní, že nám osud takto praje, vybrali sme sa hľadať štôlňu, kde sa nemuselo platiť - jednou dierou sa vbehlo dnu a druhou von - ale kde to bolo, ani srnky netušili. Vypytovali sme sa, koho sme stretli, dobrých i zlých, ale nikto nám nevedel poradiť.
Po chvíli sme sa ocitli na Trojičnom námestí s Morovým stĺpom týčiacim sa uprostred. Deťom vysvetľujem, že ho postavili tí, čo prežili hrôzu morovej epidémie pred vari dvesto rokmi a všimnem si, že nás zaujato počúvajú aj dve ženy s kočíkom.
- Povedal som niečo zle? - pýtam sa ich.
- Nie, len trochu málo.
- Ale veď sú to len druháci, to im zatiaľ stačí, - a ukladám deti na schodíky, aby sme hodili foto.
- A nechcete sa s nimi odfotiť? - pýtajú sa ma.
A tak som sa na jednej fotografii objavil i ja... Ešte sa stihli začudovať, skadeže to sme a o chvíľu sme sa už lúčili.
Štôlňu sme ale, ako na potvoru, neobjavili. Vybrali sme sa teda strmou cestičkou hore na Starý zámok, aby sme ho trošku omrkli. Až tu nám pán sprievodca vedel povedať, že tá nami túžobne hľadaná štôlňa je nenájditeľná. Je totiž v bráne jednej z budov, ktoré ešte po tom strašnom požiari spred pár rokov neobnovili...
Nespokojne-spokojní s touto informáciou sme sa vybrali naspäť k Novému zámku. Cestou Eliška zakopla a spadla a celá zababraná musela zvyšok pokrkvanej zmrzliny zahodiť. Ešte sme stihli posledné fotky a s vyplazenými jazykmi sme sa doštverali na parkovisko, odkiaľ nás už o chvíľu bral domov ujo Karol. Stihli sme aj obedy, ktoré nám v kuchyni odložil ujo Paťo a väčšina z nás doma zaľahla a pospala. Ja tiež.
Dobrý výlet to bol!!!
Pierog
