Človek - súčasť prírody - je čoraz viac izolovaný, ba odtrhnutý od prírody, obklopený "vymoženosťami" doby. A čo škola? Čo naše deti? Lekári tvrdia (a celkom s nimi súhlasím), že stolička je najhorší vynález. Deti si "odsedia" svoje hodiny v škole .... často pokračujú doma za počítačom či s mobilom v ruke. Tie šťastnejšie v krúžkoch rozvíjajúcich pohyb. Environmentálne prvky vo vyučovaní - najčastejšie teoretické - sú vnímané deťmi akosi okrajovo. Kde sú tie časy, keď deti pešo cupkali do školy s taškou na chrbte, tie z lazov aj niekoľko kilometrov v zime či v lete ...
Dnes sa dovezú do školy, božechráň si niesť tašku samy.... To je realita dneška. Áno, časy sa menia, svet napreduje .... Kam? To, čo ostáva stabilné, je príroda, ktorá ostáva stále najmúdrejšou učiteľkou. Vráťme deťom prírodu, nechajme ich inšpirovať sa tou najmúdrejšou učiteľkou.
Na takýto výlet som dostala pozvanie i ja. Organizovala ho ZŠI Veľká Čalomija .
"UČITEĽKA" nás čakala ticho, majestátne, odetá do najkrajších šiat z truhlice JESEŇ. Farebnosť umocnená blankytnou modrou oblohou a žiarivou energiou našej hviezdy potešila každého. Okolo jazera (tajchu) nemo stáli žlté jasene a kleny, obďaleč v purpure odetá mladá čerešňa ....
Sme na Počúvadle. Temer 50 detí sa vyhrnie z autobusu. Čaká nás vrchol Sitna (1002 m). Základné inštrukcie sa týkajú pravidiel skupinovej turistiky a bezpečnosti. Na čele skupiny idú najslabší (hoci vieme, že po krátkom čase to tak nie je). Prví v skupine musia vidieť tých posledných. Vyrážame. Postupne nás slnečné lúče a vynaložená námaha "vyzliekajú" z vetroviek. Pod nohami kamene, opadané lístie. Postupujeme po zelenej značke, čakáme sa, čítame si informácie o faune a flóre, vyťahujeme svoje občerstvenie, hlavne vodu ... pri studničke (prameni) dopĺňame zásoby. Ešte ďaleko??? Pokračujeme obchádzkou - vraj poškodené schody!!! Cestou nás upútajú zvieratká na stráni: kozliatka, ovce, ba i oslík - samozrejme za "ohradou". Pekné! Pristane im to tu. Konečne sme pri zrúcaninách sitnianskeho hradu. Čítame informácie o Turkoch, počúvame o povestiach, ktorými je tajomné Sitno opradené a pokračujeme strmo hore na kótu 1002, zadychčaní, spotení, unavení, ale spokojní, že sme to zvládli a sme v CIELI. Cestou sa zdravíme s turistami. Sú medzi nimi aj celkom malé deti s rodičmi, dokonca jeden aj s kočíkom. Na vrchole oddychujeme, fotíme sa, núkame sa navzájom čokoládou, sladkosťami ... Deti sa v krátkom čase "zrelaxujú". Už majú znova plno energie na šantenie.
Chystáme sa na zostup. "Oj, to pôjde ľahko - dole kopcom, hurá, utekajme!" "Dole kopcom sa nebeží!" znie upozornenie pani učiteľky. Poslúchajú. Cestou dole sme zapojili iné svaly - "svaly brzdy". Ktoré sú to, nám zajtra prezradí svalová horúčka (a možno nie).
Už sme pri Počúvadle. Zvládli sme to s jedným oškretým kolenom a zavrznutým prstom. A oslík dostal meno: OSLÍK ANDEZITOVÝ.
A nastupuje sa do autobusu - smer domov! Uliali sme sa zo školy??? To nie! Najmúdrejšia učiteľka PRÍRODA nás poučila, ani sme nezbadali.
Tento výlet je inšpiráciou naprieč všetkými predmetmi: počnúc VYV a končiac HUV.
Ľudia od nepamäti Sitno obdivovali a ospevovali napríklad ľudovou piesňou:
-
Na vysokom Sitne biela ruža kvitne
Kto chce mati ženu, nak si ide pre ňu.
2. A keby som nemav sedem rôčkov ženu
Veru by som nešov na to Sitno pre ňu.
Výlet bol príjemný, vydarený. Žiaci boli disciplinovaní, nadšení a pedagógovia spokojní.
Fandím školám pri organizovaní výletov s turistickým programom. Dokonca to pokladám za povinnú súčasť vyučovania. Sú inšpiráciou pre celú škálu predmetov, prospešné pre zdravie a možno budú základom zdravého životného štýlu budúcej generácie.
Bol to skvelý zážitok. Ďakujem za možnosť byť s vami.
Mgr. Marta Bobálová, bývalá učiteľka ZŠI Veľká Čalomija 65
PhDr. Adriana Kalmárová - "Bolo pre nás potešením a veľkou poctou, že si sa zúčastnila spolu s našimi žiakmi a pedagógmi tohto skvelo organizovaného školského turistického výletu."
